Pred niekoľkými týždňami sa naša výprava vrátila z dvojtýždňového sústredenia v španielskej lezeckej oblasti Albarracín. Krátky report zahŕňajúci sumár výkonov a krátky opis nášho pobytu sa už objavil na Facebooku SHS JAMES. Kto by si však chcel rozsiahlejšie prečítať o tom, ako sa nám vodilo, a nasať atmosféru borovicových lesov Albarracínu, nech smelo číta ďalej.
O lietadle, ktoré skoro neodletelo a slnku, ktoré naozaj existuje
Začiatok našej výpravy sa začal tam, kde temer všetky sústredenia – pred budovou Domu športu, kde sídli SHS JAMES. Zo sekretariátu sme mali ochotne zabezpečený odvoz na letisko do Viedne, všetci dorazili načas a všetko vyzeralo dobre. Teda až na ťažký, mokrý sneh všade naokolo, ktorý možno ocenia ľadolezci či skialpinisti, no bouldristi rozhodne nie. Navyše prvé správy o tom, že lety na letisku vo Viedni sa odsúvajú a rušia nezneli príliš optimisticky. Neklesali sme však na duchu ani po tom, čo sme na letisku uvideli dlhočizný rad ľudí tiahnuci sa celou halou, ani v najmenšom sme si pri odovzdávaní batožiny nepripúšťali, že by sme nemohli odletieť. A koho to napadlo, príliš na nevyjadroval. Pre tých zvedavých – pre bouldering typické bouldermatky sme si nebrali so sebou, zabezpečili sme si ich požičaním priamo v Španielsku, čo nám značne uľahčilo presuny na letiskách.
V odletovej hale sme ešte stretli partičku kamarátov smerujúcich do Chulilly, s ktorými sme náhodou zdieľali spoločný let do Valencie, a tak sme mohli spoločne s napätím čakať, či a kedy sa na svetelnej tabuli objaví vytúžené číslo gate-u a čas odletu. Našťastie sa bouldroví bohovia nad nami zľutovali a s približne trojhodinovým meškaním, ale predsa sme odleteli a ešte v ten večer, 20.2. o približne 22:00 pristáli na letisku vo Valencii.
Prívetivosť španielskeho počasia bola hneď cítiť. Páperky, ktoré sme na sebe v šedivej, zasneženej Bratislave mali, išli hneď do batohov a vzduch voňal sviežosťou a príjemným večerným teplom. Na letisku sme si vyzdvihli naše tri autá, z ktorých jedno bola veľká, trojmiestna dodávka, v ktorej sme každodenne nosili všetky matrace, a niečo okolo polnoci sme po nočnej diaľnici a kľukatých cestách provincie Aragon dorazili do Torres del Albarracín na ubytovanie Don Pepo, ktoré bolo našou základňou na najbližšie dva týždne.
Na ďalší deň, po dospaní nočného cestovania, sme sa nedočkavo zbalili a vyrazili priamo do centra diania. Samotná oblasť Albarracín je vlastne kaňon a priliehajúca náhorná plošina z kvalitného, tvrdého pieskovca, ktorý je ako zázrakom zasadený v okolitých vápencových pohoriach. Kvalita pieskovca je úžasná a tóny červenej sa menia podľa toho, v ktorom sektore sa človek nachádza. Raz pripomína svojou textúrou aj prostredím Fontainebleau, inokedy zas navodzuje pocit Joe’s valley. Poväčšine má dobré trenie, až na občasné vyšmýkané bouldre, najmä klasiky a najviac vyhľadávané linky, čo je pri tak populárnej oblasti, akou je Albarracín, logické. A špecifikom a špecialitou pieskovca sú mantle, ktorých sme si užili dostatok, čo pocítili naše bicepsy, tricepsy, aj zodraté predlaktia.
Čo pre nás bolo priam neskutočné bolo po dlhých týždňoch a mesiacoch v šedi dní na Slovensku, kde sme slnko videli len v náznakoch alebo pri túre niekde nad hranicu oblakov, sa len tak zvaliť na bouldermatku a užívať si hrejivé lúče slnka, ktoré bolo skutočné. A hrialo! Nálada, ktorá už aj tak bola pomerne veselá, vďaka tomu ešte o niečo stúpla a nič nám nebránilo začať sa rozliezať a rozhliadať sa po prvých projektoch.
Mýtus o „softovom“ Albarracíne?
V bouldrových kruhoch koluje rokmi živený mýtus, že klasifikácia v Albarracíne je pomerne mäkká, t.j. že bouldre danej obtiažnosti sú ľahšie ako tie, na ktoré je človek zvyknutý bežne. Mnohí sme nezávisle na sebe toto tvrdenie počuli a trochu sme sa aj tešili, že si na začiatok skalnej sezóny spravíme chuť a rozlezieme sa v tzv. „dovolenkovej klase“. Opak bol ale pravdou. Teda, ako v ktorých prípadoch. Vidieť viacerých silných chalanov (Robo Luby, Filip Buček, Kubo Fábric) preliezť na Flash hneď prvý ťažký boulder Cosmos 8A, bola pastva pre oko. A to bol len začiatok. Za mňa musím povedať, že mi Cosmos vôbec neprišiel „soft“ a viacerým nám bolo treba dať ešte jednu návštevu, kým sme ho vyliezli. Aby som dlho nezdržoval, tak len stručne spomeniem, že napr. juniorským reprezentantom Kubovi Kasanderovi a Markovi Sedlačkovi sa len za tento prvý deň podarilo vyliezť 3x8A a 1x8A+, po dve 8A pridali Kubo Fábric a Tomáš Buček. Tomu sa vraví začiatok vo veľkom štýle.
Ďalší lezecký deň to už však bola iná pesnička. Na začiatok sme sa rozhodli liezť dva dni po sebe, čo sa odrazilo nielen na fyzickej sile, ale aj na stave kože. 17ºC je super, ak si chcete posedieť na slniečku a príjemne si oddýchnuť, ale nie keď prídete podať kvalitné výkony v ťažkých bouldroch. Z ťažkých prelezov sa teda v tento deň blysol Kubo Kasander prelezom klasiky Zarzaparilla 8A+ (niekedy uvádzané aj ako 8A) a to dokonca na Flash! Parádny začiatok, no v ten deň sa nám už v zásade nikomu nič ťažšie nepodarilo.
Aby som čitateľa neunavil prílišným filozofovaním a číslami, tak spomeniem len toľko, že nám albarracínska klasifikácia určite neprišla mäkká. Po určitom prieskume sme sa dozvedeli, že to kedysi možno aj bola pravda, no oblasť a jej sprievodcovia prešli revíziou obtiažností. A tá bola sem-tam naozaj prísna. Samozrejme s niektorými oblasťami v Karpatoch či Končitou, kde je klasifikácia notoricky tvrdá, sa to porovnať nedá, no i tak sme museli vo viacerých bouldroch, a to aj v nižších obtiažnostiach, zabojovať a prelezy neprichádzali zadarmo. Práve to ale pomohlo nechať ego v strehu a nedostať sa do tzv. konzumného mindsetu, kedy človek len chodí a zbiera číselká. Aj vďaka tomu bol Albarracín dobrou destináciou na začiatok skalnej sezóny.
Podmienky naozaj hrajú dôležitú úlohu
Kto sa nejakému druhu lezenia či horolezectva venuje hlbšie vie, že podmienky hrajú dôležitú úlohu. A to tak na horách, kde môže sledovanie predpovede či stavu snehu/ľadu znamenať rozdiel medzi úspešným výstupom a bojom o život, ako aj pri bouldering či skalkárčení, len s podstatne menšou mierou rizika.
My sme rozdiel v podmienkach pocítili po uplynutí prvého týždňa, kedy sa so spomínaných 17ºC ochladilo na približne 8-10ºC a na skale do bolo výrazne cítiť. Chyty, ktoré bolo treba predtým poriadne žmýkať, zrazu vďaka lepšiemu treniu držali omnoho lepšie a koža na bruškách prstov, ktorú sme po prvom týždni mali všetci ružovú, zapálenú a boľavú, bola zrazu omnoho náchylnejšia tvrdnúť a podstatne menej sa potila.
Dôkazom toho bol aj prvý zárez za 8B v podaní Kuba Kasandera. Linku Lost in the Silence 8B, známu ako The Call of Silence, si Kubo vyhliadol ešte pred výjazdom a keďže bola výrazne v jeho štýle, bola naozaj len otázka času, kedy sa mu ju podarí preliezť. Prelez 8B za jeden deň je ale aj tak výkon ako hrom! (aj keď pri Kubovi si už pomaly začíname zvykať…). V druhej polke výjazdu sa parádne rozbehol aj Tomáš Buček. U neho sme zvyknutí skôr na skalky a hory, kde podáva famózne výkony, a bouldre pri ňom človek vníma viac ako doplnok, určité zvýšenie silového levelu pred tým, ako sa pustí do ďalšieho projektu. To je asi aj pravda, no tentokrát jeho silový level ustrelil poriadne vysoko – Tomáš v Albarracíne vyliezol svoje prvé 8A+ Evolution a tesne pred koncom pridal aj svoje prvé 8B, kompresnú medvedicu v totálnom previse Stranger Things. Pri takejto forme sa naozaj máme na čo tešiť! Maximum si posunul aj mladý bouldrista z východu Peťo Bandura prelezom už spomínanej Zaraparilly.
Naozaj úspešné sústredenie
S myšlienkou zmeniť zaužívanú lokalitu bouldrového sústredenia v Ticine a vyraziť do novej, nepreskúmanej oblasti, prišiel Zavaky ešte pred niekoľkými rokmi. Mohli by sme ho teda nazvať takým duchovným otcom Dávidom (nielen) tohtoročného sústredenia. Čo začalo ako uvažovanie nahlas sa pretavilo do veľmi úspešného pôsobenia, kedy sa podarilo v priebehu dvoch týždňov a približne 7-8 lezeckých dní (ako pre koho) vyliezť približne 60 bouldrov obtiažnosti 8A a viac. Síce nevediem podrobnú štatistiku všetkých prelezov, ale minimálne v porovnaní s Ticinom 2024 je to približne o 10 viac a každý z účastníkov sa v rámci svojho pôsobenia hecol a liezol, koľko sa len dalo. To len potvrdzuje zvyšujci sa trend kvality slovenského skalného boulderingu očividnú aj z výstupov odovzdaných Komisii alpinizmu a udelených karabín – schválne si pozrite, koľko ocenení bolo udelených na bouldrové výstupy.
Na záver si dovolím jedno zaspomínanie. Pamätám si na svoje bouldrové začiatky na Končitej, kedy som o boulderingu ako takom uvažoval, ako vlastne mnoho lezcov v tých časoch, len ako o zábavke, keď sa zrovna neliezlo na lane. Teraz, keď je posledné roky bouldering mojou hlavnou náplňou a lano len taká zábavka popri ňom, s veľkou radosťou pozorujem, ako sa rozšírilo pole talentov na Slovensku a úroveň z roka na rok rastie. Vnímam veľký posun a neviem sa dočkať, kde budeme o pár rokov. Podmienky na tréning, aj keď niekedy nie sú ideálne, sa takisto značne zlepšili a aj vďaka takýmto sústredeniam majú mladí lezci (a zopár starších) možnosť vidieť nové oblasti a otestovať svoje schopnosti na výzvach, ktoré im pomáhajú posúvať sa ďalej. Ako každý rok, ďakujeme SHS JAMES a Komisii alpinizmu za možnosť vycestovať, spoznať novú kút sveta, poriadne si zaliezť a pripraviť sa na sezónu na skalách doma aj v zahraničí, ale aj príležitosť udržiavať našu lezeckú a bouldrovú komunitu pokope.
Členovia sústredenia: Adam Arnold, Peter Bandura, Filip Buček, Tomáš Buček, Andrej Capko, Jakub Fábric, Mojmír Kandrík, Jakub Kasander, Róbert Luby, Marko Sedlačko, Dávid Závacký
text: Aďo Capko
