Teraz, presne po piatich rokoch, v tejto prílohe Jamesáku venovanej 80 rokom JAMESu, Vám ako ťažiskový článok predkladáme pohľad na históriu nášho výškového horolezectva. Nie je to náhodné. Roky končiace jedničkou sú pre náš spolok akési magické, vznik spolku v roku 1921, pred 30 rokmi stáli naši horolezci v roku 1971 na prvej našej osemtisícovke, na Nanga Parbate, pred 25 rokmi urobili veľmi ťažký prvovýstup na Makalu, v roku 1981 dobyli Kangchenjungu. Potom prišiel na rad aj Everest.
Slovenské a československé horolezectvo nemalo podmienky a možnosti zasiahnuť do prvých výstupov na najvyššie vrcholy v Himalájach. Žili sme v trochu inom svete a dvere do Álp, nie to do ešte vzdialenejších svetových pohorí, sa nám otvárali len pomaly. Ale po Kaukaze celkom logicky prišla na rad prvá československá expedícia do Hindukúšu. Brána do najvyšších hôr bola otvorená. Prišli prvé sedemtisícovky v Hindukúši a na Pamíre, potom Nanga Parbat a prvá etapa bola zavŕšená novou cestou na Makalu v roku 1976. To sme sa už dostávali k tomu, čo robili najlepší na svete a v ďalších rokoch sme sa aj vo výškovom horolezectve dostali na špičkovú úroveň. Doteraz nie je vo svete docenený náš prínos vo výškovom horolezectve, ktorý sme urobili na Pamíre, kde hlavne prvovýstup v SV stene Štítu Ošanina v roku 1978 a prelezenie J steny Štítu Komunizmu v roku 1981, obidva alpským štýlom, patrili v tejto kategórii k tomu úplne najlepšiemu, čo sa vo svete podarilo. Vrchol klasického expedičného horolezectva sme dosiahli prvým prelezením J steny Lhoce Šar a Z steny Dhaulágirí v roku 1984, čo boli uznávané himalájske problémy. Potom sme sa do kroniky svetového výškového horolezectva zapísali tromi výstupmi v najprogresívnejšom štýle. V roku 1985 to bol na Čho Oju vôbec prvý zimný výstup na osemtisícovku alpským štýlom a v roku 1988 prvovýstup alpským štýlom JZ pilierom na Dhaulágirí a alpským štýlom zopakovaná Boningtonova cesta na Mount Everest. Žiaľ, na zostupe z neho prišli o život naši štyria poprední horolezci a to bol určitý zvrat v našom výškovom horolezectve. Spolu s celosvetovým útlmom najprogresívnejšieho podnikania na najvyšších vrcholoch Himalájí a s celospoločenskými zmenami u nás po roku 1989, si bude musieť naša nová horolezecká generácia ešte viac rokov hľadať svoju cestu, aby sa dostala na tú úroveň, ktorú sme dosiahli koncom 80-tych rokov. Ale aj k tomu môže prispieť tento prehľad, ktorý na malej ploche mapuje to, čo sme urobili a na čo by bolo dobré nadviazať.
Keď 12. mája 1990 vyliezol český horolezec Josef Rakoncaj na vrchol Šiša Pangmy, druhej najnižšej osemtisícovky sveta, zavŕšilo sa vtedajšie snaženie slovenských a českých horolezcov dosiahnuť vrcholy všetkých 14 hlavných osemtisícoviek.
Po čosi vyše ako dva a pol roku však toto konštatovanie stratilo opodstatnenie: Česko-Slovensko prestalo existovať ako jeden štát a vytvorili sa dve samostatné republiky. No predsa, roky, počas ktorých sa slovenské a české horolezectvo rozvíjalo bok po boku, nemožno vymazať; veď do najvyšších horstiev sveta Himalájí a Karakoramu dlho chodili vedno, a rozdeliť spoločné výpravy na slovenské a české pôsobenie sa jednoznačne ani nedá.
Prvým pokusom v Himalájach bola tatranská expedícia (i s českou účasťou) na Nanga Parbat v roku 1969, prvou úspešnou bola výprava znovu na Nanga Parbat v roku 1971. Na vrchole vtedy ako prví horolezci z bývalého Československa stáli Slováci Fiala a Orolin. No zatiaľ, čo Slováci udávali tón v prvopočiatkoch, po roku 1988, predovšetkým po tragédii štvorice bratislavských horolezcov Becíka, Božíka, Jaška a Justa na Evereste, zaznamenalo slovenské horolezectvo v najvyšších horách dlhú, až šesťročnú odmlku. Naopak, priam expanzívne sa začalo horolezecké podnikanie českých horolezcov, z ktorých dovtedy dominoval najmä Rakoncaj.
Od roku 1969 do konca roku 1995 sa päťdesiatpäťkrát pokúšali slovenskí a českí horolezci o dosiahnutie osemtisícoviek, a to buď v spoločných alebo samostatných či medzinárodných expedíciách, dva razy pritom išlo o výpravu na vedľajší, avšak samostatný osemtisícový vrchol (Lhoce Šar a Yalung Kang). Z 55 pokusov bolo 30 úspešných. Na vrcholoch stálo tridsatštyri slovenských a českých horolezcov, najčastejšie Josef Rakoncaj, ktorý vystúpil deväťkrát na osem osemtisícoviek (K2 zdolal dva razy), po troch úspešných výstupoch zaznamenali Zoltán Demján, Jarýk Stejskal, Leopold Súlovský a Stanislav Šilhán, po dvoch Dušan Becík, Peter Božík, Jozef Just, Josef Nežerka, Jozef Psotka a Dina Štěrbová, nuž a ďalších dvadsaťtri horolezcov stálo na vrchole jednej osemtisícovky.
Pôsobenie Slovákov a Čechov v najvyššom horstve neobišli ani tragédie: najväčšie sa prihodili na vrchu najvyššom, Mount Evereste (8848 m), skade sa živí nevrátili piati slovenskí horolezci.
Toto všetko je vari dosť na to, aby to zaznamenalo pero novinára aj v ucelenej knižnej podobe. A hoci niektoré výstupy či pokusy boli zachytené knižne, komplexný záber na slovenskom i českom knižnom trhu doteraz chýbal. Moje novinárske pôsobenie v redakcii denníka Šport mi umožnilo s mnohými z horolezcov osobne hovoriť a o väčšine tu spomenutých výprav aktuálne písať. Predovšetkým z toho, ale aj z ďalších publikovaných článkov v slovenských i českých novinách a časopisoch, či dosiaľ vydaných knižiek, som čerpal informácie a podklady pre túto publikáciu.
Knihu som nazval Od Gašerbrumu po Everest, teda od najnižšej (Gašerbrum II) po najvyššiu osemtisícovku, aj keď chronologický postup bol iný: slovenská a česká himalájska história sa začala písať na Nanga Parbate a Everest bol šiestym úspešne dosiahnutým hlavným osemtisícovým vrcholom…
Ak slovenské a české výpravy rozdelíme, vyjde nám, že slovenskí a rovnako českí horolezci do konca roku 1995 stáli na vrcholoch desiatich hlavných osemtisícoviek: Slovákom chýba dosiahnutie Manaslu, Annapurny, Broad Peaku a Šiša Pangmy, Čechom zas Kančendžongy, hlavného vrcholu Lhoce, Gašerbrumu I a Gašerbrumu II.
Bohatá himalájska história slovenského i českého horolezectva sa však ešte nekončí…
Z knihy Od Gašerbrumu po Everest, Milan Vranka
1965
– V roku 1965 sa uskutočnil dávny sen niekoľkých generácií – 1. československá expedícia HINDUKÚŠ 65. Táto expedícia bola veľmi úspešná. Pod vedením V. Šedivého vystúpili čsl. horolezci na 17 dovtedy nezlezených vrcholov Hindukúšu, z nich 7 presahovalo 6000 m. Členmi expedície boli aj slovenskí horolezci Jožo Psotka, Ivan Gálfy a Ivan Urbanovič. Štít vysoký 6160 m pomenovali Koh-i-JAMES. (zloženie expedície: V. Šedivý – vedúci, R. Antoníček, J. Červinka, I. Gálfy, M. Jaškovský, R. Kuchař, M. Matras, J. Psotka, I. Urbanovič, V. Šmíd)
1967
Rok 1967 bol na expedičnú činnosť bohatý.
– 2. československá 13 – členná expedícia HINDUKÚŠ 67 bola v oblasti Tirič Miru. Podarilo sa im spraviť 2. výstup na hlavný vrchol Tirič Miru, 7708 m, a I. Gálfy s I. Urbanovičom vyliezli prvovýstup na Tirič West I., 7487 m (zloženie expedície: V. Šedivý – vedúci, J. Červinka, I. Gálfy, M. Jaškovský, R. Kuchař, M. Matras, J. Psotka, I. Urbanovič)
– Ďalšou veľkou akciou bola medzinárodná expedícia na Pamír, na ktorej sa zúčastnila aj sedemčlenná čsl. výprava vedená Ivanom Kluvánkom. Hlavným cieľom bol Leninov štít, na ktorý vystúpili I. Kluvánek, J. Sláma, I. Goll a S. Chmela.
1968
– V roku 1968 zorganizovali žilinskí horolezci pod vedením Slavomíra Chmelu deväťčlennú expedíciu na Pamír. Vystúpili na 6 pamírskych kopcov, z toho 2 prvovýstupy.
1969
– Roku 1969 sa uskutočnili 2 samostatné slovenské expedície do veľhôr. Výprava 12 Tatrancov pod vedením Ivana Gálfyho mala za cieľ náročný výstup na Nanga Parbat. Pre nepriaznivé počasie sa jej podarilo dosiahnuť len výšku 6700 m.
– Ďalšia expedícia bola v pakistanskej časti Hindukúšu. Výpravu viedol Tibor Šurka a mala 8 členov. Družstvo J. Psotka, J. Zaťko a I. Fiala vystúpilo na panenský vrchol Bajpaš-Zom, 6700 m, ktorý pomenovali Bratislava. Hlavný cieľ, tretí najvyšší kopec Hindukúšu, Istor-o-nal, 7398 m, dosiahli dve družstvá expedície a to 13. 7. J. Psotka, M. Mereš a 15. 7. J. Zaťko a I. Fiala. Na záver pobytu vystúpil M. Šajnoha na nepomenovaný 6100 m vysoký štít.
1971
– V roku 1971 sa uskutočnila II. československá expedícia na Nanga Parbat, 8125 m, ktorú viedol Ivan Gálfy. Nanga Parbat našim horolezcom učaroval. A tak aj druhý pokus o dosiahnutie vrcholu osemtisícovky smeroval k tejto hore. Jadro rozšírenej zostavy tvorili ôsmi účastníci z roku 1969.
Vrcholové družstvo tvorila štvorica Kriššák, Orolin, Fiala a Záhoranský. Vo výške 7600 m postavili malý útočný stan. Spacie vaky so sebou nebrali, a tak noc pred vrcholovým útokom prečkajú v páperových bundách a oteplovačkách štyria v malom stane. O tretej ráno sa začínajú chystať a o šiestej vyrážajú k vrcholu. Ťažké podmienky a noc sa najviac podpísali na Kriššákovi.
“Vezmi si môj čakan, budeš ho viac potrebovať, ja idem dolu,” povie v jednom mieste Orolínovi.
Zostávajúca trojica zdoláva ďalšie úseky, dva z nich pomocou lán. Terén sa však zdá ďalej už ľahký, nuž laná nechávajú na hrebeni a pokračujú. Zrazu sa však pred nimi zjaví ďalší skalný výšvih. Obísť sa nedá a bez lán to nepôjde. Kto po ne pôjde? Ivan Fiala sa spýtavo pozerá na svojich druhov, no nakoniec sa na nevďačnú rolu podujme sám. Návratom 150 m strácajú vari 2 hodiny. Ďalší nečakaný úsek, ľadová stienka, však značí koniec aj pre Záhoranského. Nevzal si čakan, Orolin má našťastie Kriššákov…
“Bez čakana to nebudem riskovať,” rozhodne sa Záhoranský, ktorý má iba lyžiarske palice. Schádza z výšky nad 8000 m, keď na vrchol chýba už ozaj málo.
Zostávajúcej dvojici už nič nestojí v ceste. K vrcholu vedie široký skalný hrebeň. Pomaly krok za krokom, sa blížia k vytúženému snu. Dňa 11. 7., po trinástej hodine, stoja po prvý raz na vrchole osemtisícovky dvaja horolezci z Československa, Slováci Ivan Fiala a Michal Orolin.
(Od Gašerbrumu po Everest, Milan Vranka)
Na vrchol vysoký 8125 m vystúpili cestou Hermanna Buhla, čo bol jej druhý priestup. Počas pobytu členovia expedície vystúpili aj na vrchol Rakiotského štítu, 7070 m a spravili dva prvovýstupy na Predvrchol Nanga Parbatu, 7910 m a JV vrchol Nanga Parbatu, 7530 m. (zloženie expedície: I. Gálfy – vedúci, M. Filip a F. Dostál – filmári, M. Jaškovský, J. Koršala, M. Kriššák, A. Puškáš, I. Urbanovič st., I. Dieška, I. Fiala, J. Psotka, M. Orolín, G. Haak, M. Mladoň, Ľ. Záhoranský)
1973
– Neúspešná expedícia na Makalu, 8463 m, pod vedením Ivana Gálfyho. Úmyslom bolo spraviť významný prvovýstup JZ pilierom južnej steny. Počas nej zahynul J. Kounický.
1974
– Expedícia do Hindukúšu, štvorica R. Mock, L. Páleníček, V. Tatarka a J. Zaťko spravila prvovýstup na Gumbaz-e-Safed vysoký 6800 m.
1976
– V tomto roku sa zorganizovala II. čsl. expedícia na Makalu, 8463 m pod vedením Ivana Gálfyho. Výprave sa podarilo dokončiť prvovýstup JZ pilierom. Na vrchol vystúpili 24. 5. M. Kriššák, K. Schubert a Španiel J. Camprubi. K. Schubert pri zostupe zahynul. (zloženie expedície: I. Gálfy – vedúci, Z. Brabec, J. Červinka, I. Fiala, M. Kriššák, M. Neumann, M. Orolín, L. Páleníček, J. Psotka, I. Novák, M. Pelc, V. Petrík, K. Schubert, S. Talla, J. Wolf a L. Chládek – lekári, F. Dostál a V. Ondruš – filmári)
S každým vyriešeným problémom sa rozširujú obzory a možnosti. Po úspechu na Makalu Ivan Gálfy skonštatoval: „Niektoré súčasné problémy svetového horolezectva nesiahajú nad osemtisíc metrov, a predsa sú v centre pozornosti. Práve tam musí nastupujúca generácia našich horolezcov zaujať svoje miesto a pokračovať v začatej ceste. Ostatne, zaväzujú ich k tomu aj naše doterajšie úspechy.“
1977
– V tomto roku sa zorganizovala ďalšia tatranská výprava do Hindukúšu pod vedením M. Neumanna. V údolí Urgend-e-Bala sa podarilo spraviť prvovýstupy S pilierom na Acher Čiogh, 7020 m, a direttissimu SV steny na Kohe Tez, 7015 m, vrcholové družstvo bolo v zložení Z. Drlík, M. Kriššák, V. Petrík, M. Neumann, M. Pelc a V. Tatarka.
– Pätica A. Belica, I. Koller, V. Launer, J. Stejskal a P. Valovič spravila prvovýstup na Žukovov štít, 6852 m na Pamíre JV stenou s prechodom na Leninov štít.
1978
– Pod vedením M. Šajnohu bola úspešná expedícia na S vrchol Nanga Parbatu, 7816 m Diamírskou stenou. Vrcholové družstvo tvorili A. Belica, J. Just a M. Zaťko. V tom čase to bol výstup na jeden z najvyšších nevystúpených vrcholov Zeme.
– Dvojica Z. Drlík a J. Rakoncaj spravila prvovýstup na Štít Ošanina, 6320 m SV stenou s prechodom na štít Rodionova, 6200 m. Je to jeden z najvážnejších pamírskych výstupov.
– Na Pamíre spravili Ľ. Chrenka, J. Martiš, V. Tatarka a I. Vozárik prvovýstup SZ stenou na štít Achmadi Doniša, 6650 m.
1979
– Traja horolezci F. Kele ml., M. Šperka a T. Šurka ako prví Slováci dosiahli vrchol Aconcaguy v Južnej Amerike. V tom istom roku sa to podarilo aj českému horolezcovi V. Bezděkovi.
– Trojica M. Neumann, M. Orolín a E. Myslovskij (ZSSR) spravila v JZ stene Štítu revolúcie, 6974 m na Pamíre prvovýstup Cesta na pamiatku Milana Kriššáka, ktorý zahynul pri havárii vrtuľníka vo Vysokých Tatrách.
1980
– V tomto roku sa uskutočnila expedícia na Aljašku. Štvorica D. Bakoš, M. Orolín, V. Petrík a P. Johson spravila prvovýstup na Mount McKinley, 6174 m, v J stene Cesta na pamiatku M. Kriššáka.
– Na Cerro Yerupaja, 6634 m v Cordillera Huayhuash preliezli Z stenu J. Rakoncaj, J. Stejskal, J. Beneš a M. Nosek.
1981
– Pripravili sa dve expedície do Himalájí. Prvá pod vedením I. Gálfyho bola úspešná na Kangchenjunge, 8598 m, na vrchol S stenou Japonskou cestou vystúpili Ľ. Záhoranský a J. Psotka. (zloženie expedície: Ivan Gálfy – vedúci, I. Miko – lekár, A. Belica, J. Just, J. Obuch, F. Piaček, J. Porvazník, J. Psotka, V. Tatarka, P. Valovič, Ľ. Záhoranský, M. Zaťko, J. Stejskal, F. Dostál a J. Piroh – filmári.)
– Druhá si pod vedením B. Adama vybrala za cieľ kopec Jannu, 7710 m. Podarilo sa im preliezť prvovýstup SZ pilierom a na vrchol doliezli Francúzskou cestou R. Gálfy, I. Vozárik a L. Dívald.
– na Pamíre sa podarilo vyliezť dve náročné cesty na Štít Komunizmu. Trojica Z. Drlík, K. Jakeš a M. Neumann spravila druhý priestup Myslovského cesty v J stene, vynikajúci výkon alpským štýlom, a M. Marek a M. Belica spravili prvovýstup v S stene JAMESu k šesťdesiatke.
1982
– Dvojica D. Becík a J. Porvazník spravila prvovýstup v Z stene Rondoya v Andách, doteraz jedna z najnáročnejších ciest v tejto oblasti.
1983
– Josef Rakoncaj ako účastník medzinárodnej expedície vyliezol 31. 7. expedičným štýlom Japonskou cestou S pilierom na vrchol K2.
1984
Tento rok bol na expedičnú činnosť veľmi rušný.
– Na Aljaške na Mount McKinley spravila trojica B. Adam, A. Krížo a F. Korl prvovýstup v JZ stene, v tom čase jedna z technicky najnáročnejších ciest v oblasti.
V Himalájach pôsobilo 5 expedícií.
– Americko – československá ženská expedícia bola úspešná na Čho Oju. Na vrchole 13. 5. po výstupe Z stenou stáli Dina Štěrbová a Američanka českého pôvodu Věra Komárková. Štěrbová sa stala prvou horolezkyňou z Československa, ktorá vystúpila na osemtisícovku.
– Výprava pod vedením I. Gálfyho bola úspešná na Lhoce Šar, 8400 m. Spravila expedičným spôsobom prvovýstup v J stene. Na vrchol vystúpili 20. 5. Z. Demján a 21. 5. P. Božík, J. Stejskal a J. Rakoncaj. (zloženie expedície: I. Gálfy – vedúci, M. Zaťko, P. Božík, Z. Demján, R. Gálfy, L. Kyrc, S. Marton, Z. Drlík, K. Jakeš, J. Martiš, I. Novák, L. Páleníček, J. Rakoncaj, J. Stejskal, M. Šmíd, L. Chládek – lekár, F. Dostál a E. Fornay – filmári.)
– Na Dhalághirí, 8167 m, spravila expedícia pod vedením Jirka Nováka prvovýstup expedičným štýlom v Z stene. Na vrchol vystúpili K. Jakeš, J. Stejskal a J. Šimon, ktorý zahynul pri zostupe. (zloženie expedície: J. Novák – vedúci, J. Ďoubal, Z. Hofmanová, K. Jakeš, K. Jerhot, R. Kašťák, J. Martiš, B. Mrózek, M. Mžourek, J. Patočka, J. Pelikán – lekár, J. Rybička, P. Schnabl, J. Stejskal, A. Stehlíková, S. Šilhán, J. Šimon, M. Šmíd, P. Rajtár a Talian G. Visentin.)
– Na jeseň tohto roku sa uskutočnila japonsko-československá expedícia na Annapurnu dosiahla výšku 6000 m. Cenný je však výstup na bezmennú šesťtisícovku, 6830 m, v hrebeni Nilgirí, nakoľko išlo o prvovýstup. (zloženie expedície: I. Urbanovič st. – vedúci slovenskej časti, I. Urbanovič ml. V. Tatarka, J. Michalko)
– Poslednou expedíciou bola výprava na najvyšší vrchol zeme Mount Everest, 8848 m. Pod vedením F. Keleho sa podarilo 15. 10. vystúpiť na vrchol JZ stenou Poľskou cestou expedičným štýlom Z. Demjánovi, J. Psotkovi a Šerpovi Ang Ritovi. Počas zostupu zahynul Jozef Psotka.
„Everest je vlastne už deväťtisícovka!“ Takto sa vyjadril v jednom z rozhovorov slovenský horolezec Zoltán Demján.
(zloženie expedície: F. Kele – vedúci, Z. Demján, V. Dubeň, I. Fiala, J. Just, V. Launer, R. Mock, M. Orolín, V. Petrík, P. Pochylý, J. Porvazník, J. Psotka, M. Šajnoha, Ľ. Záhoranský, z Čiech Z. Brabec, M. Neumann, vo výprave boli J. Oršula, M. Skladaný a M. Šimunič – lekár, M. Matis a M. Končok – filmári.)
1985
– Dvojici D. Becík a J. Stejskal sa podarilo uskutočniť jedinečný výstup. Na Čho Oju, 8201 spravili prvý zimný výstup alpským štýlom na osemtisícovku Messnerovou cestou, na vrchole stáli 5. 12. Liezť v zimných podmienkach naozaj nie je nijaká slasť. Krutý vietor a mráz, ani v základnom tábore sa nedá poriadne oddýchnuť.
– Presne po roku sa čsl. expedícia opäť pod vedením J. Nováka pod Z stenu Dahulágirí vrátila, cieľom je okrem expedičného aj pokus o prvovýstup alpským štýlom JZ pilierom. 1. 10. nastúpila trojica Božík, Demján, Rakoncaj do JZ piliera. Zlé počasie im dovolí vystúpiť len do výšky 6600 m. Aj expedičná časť sa svojho pokusu vzdáva.
1986
– Ďalší fantastický výstup spravil Peter Božík s dvoma Poliakmi P. Piaseckim a W. Wrozom na K2, 8611m. Ľahkým štýlom spravili prvovýstup J pilierom Magic Line. Trojica vystúpila na vrchol 3. augusta. Do výšky 7600 m postupovali expedičným štýlom. Wroz pri zostupe spadol z fixných lán. V tom lete stálo na vrchole druhej najvyššej hory sveta neuveriteľných 27 horolezcov, no početná je aj iná bilancia: 13 ľudí prišlo o život…
1987
– V tomto roku sa uskutočnila československá expedícia na Mount Everest pod vedením I. Gálfyho. Jej cieľom bolo vyliezť novú cestu v JZ stene a preliezť Boningtonovu cestu ľahkým alpským štýlom. Štvorica Becík, Božík, Rakoncaj a Stejskal vyliezla v Boningtonovi do výšky 7800 m, kde postavili dva stany. Večer sa rozpútala víchrica a museli na druhý deň zostúpiť. V expedičnom prvovýstupe dosiahli výšku 8200 m. Pre zlé počasie a nedostatok času sa rozhodli výstup ukončiť.
1988
Rok 1988 bol na expedičnú činnosť veľmi bohatým. Podarilo sa v ňom zdolať 5 osemtisícoviek.
– Fanstastickým výstupom je prvovýstup Zola Demjána spolu s Kazachmi J. Mojsejevom a K. Valijevom na Dhaulághirí, 8167 m alpským štýlom JZ pilierom. V prvej fáze výstupu Demján využíva poznatky z predchádzajúceho pokusu. Po troch bivakoch dosahujú výšku 6700.
“Tu sa už začínalo skutočné lezenie,” opisuje ďalší postup Zoltán Demján. “Už v úvodných partiách som liezol ťažšie úseky ako prvý a vyššie už všetko ako prvolezec. Cestu som pripravoval, nuž vedúca rola mi automaticky prischla a neprekážalo mi to.”
Po krutej noci, posediačky na malej polici vo výške 7200 m, doliezajú na vrchol piliera. 6. 10. vystupujú na vrchol Dhaulágirí. Po 16 dňoch pôsobenia v stene sa vracajú do základného tábora. Podaril sa im výstup, ktorý neskôr expedičná komisia UIAA vyhlásila za najhodnotnejší v roku 1988.
– V tomto roku sa uskutočnila druhá expedícia do oblasti Mount Everestu a to československo-novozélandská s cieľom vystúpiť na Lhoce a potom Boningtonovou cestou, ktorá sa pokladá za jednu z najťažších na Evereste, pod vedením Ivana Fialu. Najprv sa podarilo J. Justovi a D. Becíkovi po nočnom výstupe vystúpiť na Lhoce normálkou.
Potom štvorica J. Just, J. Jaško, D. Becík a P. Božík zaútočila na Mount Everest Boningtonovou cestou v JZ stene alpským štýlom. Tento výstup si vyžiadal 4 obete, celé družstvo, tvoriace špičku nášho horolezectva zahynulo pri zostupe v silnej víchrici. Zo skupiny podľa rádiového potvrdenia Jozef Just vystúpil na vrchol Everestu. (zloženie expedície, slovenská časť: I. Fiala – vedúci, D. Becík, P. Božík, J. Jaško, J. Just, J. Oršula, E. Hasík, M. Skladaný – lekár)
– Ďalšou významnou expedíciou bola košická do Karakoramu. Zúčastnili sa jej aj horolezkyne. Gasherbrum I (Hidden Peak), 8068 m dosiahli Severným kuloárom alpským štýlom R. Gálfy a I. Urbanovič ml. a Messnerovou cestou alpským štýlom F. Šoltés. Na Gasherbrum II, 8035 m Rakúskou cestou vystúpili L. Klembárová a D. Štěrbová. Výstup na GII trval Štěrbovej a Klembárovej z I. tábora vo výške 6000 m 3 dni, a to bez výškových nosičov, umelého kyslíka a s použitím fixných lán, ktoré v dĺžke 1500 m natiahli členovia rakúskej a francúzskej výpravy. Na vrchole stáli 25. 6. okolo jednej popoludní.
(zloženie expedície: R. Gálfy – vedúci, D. Štěrbová, L. Klembárová, A. Blažej, F. Kele, A. Križo, J. Križo, J. Novotný, H. Semanová, F. Šoltés, I. Urbanovič ml., Z. Vrúbel)
1989
– V Ťanšane na Chan Tengri, 6995 m spravila dvojica Z. Demján a J. Nežerka 1. prelezenie steny alpským štýlom kombináciou ciest Studenina a Myslovského.
Po roku 1989 sa slovenské výškové horolezectvo na dlhý čas odmlčalo. S expedičnou činnosťou sa začalo až v roku 1994.
1994
– V tomto roku po 6 ročnej pauze od tragédie na Evereste sa znovu vyberá do Himalájí slovenská expedícia na Šiša Pangmu. Pre zlé počasie ukončili expedíciu, dosiahli výšku 6900 m.
“Rozhodne by som nechcela, aby to bol môj prvý a aj posledný himalájsky pokus,” zastrájala sa Eva Böhmová. ” V roku 1996 by sme sa chceli všetci, i ja osobne, pod Šiša Pangmu vrátiť.”
Eve sa však už tento sen nikdy nesplnil. Tri mesiace po príchode našla smrť pri horolezeckej túre na Bielovodskú vežu vo Vysokých Tatrách. (zloženie expedície: P. Čaplický – vedúci, J. Svrček, F. Hudek, J. Hreus, E. Böhmová, J. Baláž, M. Styk)
1995
– Po prvý raz od vzniku samostatného Slovenska a Česka sa znovu do Himalájí vybrala spoločná česko-slovenská výprava. Jej cieľom bolo Čho Oju z tibetskej strany, nenáročnou normálkou v Z stene. 2. 10. stáli na vrchole Drda a Myšík, 3. 10. Louka, 6. 10. Kardhordó, Srovnal a 8. 10. Hromádka.
“Keď som zbadal modlitebné vlajočky trepotať sa vo vetre, chýbalo mi k vrcholu sotva 20 metrov,” vyznal sa z vrcholových pocitov Juraj Kardhordó. “Počkal som na Srovnala, ten ma objal okolo ramien a spoločne sme pokračovali. Jeho prvé slová na vrchole boli: Ďuro, blahoželám k narodeninám! Oči sa mi zarosili, padol som na kolená, hľadel na Everest v diaľke a myslel na štvoricu našich chlapcov, ktorá sa stadiaľ nevrátila.”
(zloženie expedície: Česi J. Novák – vedúci, L. Drda, O. Louka, V. Myšík, O. Srovnal a Slováci T. Hromádka, J. Kardhordó.)
– Mera Peak, 6654 m, na vrchol vystúpil 14. 10. Vlado Ceniga ako člen ako jediný slovenský účastník čsl. expedície, prvý Slovák na vrchole Mera Peak.
1996
Tento rok potvrdil aj vzrastajúcu aktivitu slovenského horolezectva v najvyšších horách.
– Na jar sa uskutočnila slovenská skialpinistická expedícia na Šiša Pangmu, 8048 m pod vedením P. Šperku. Na vrchol vystúpili 1. mája Š. Sluka a P. Šperka. Sluka pri zostupe zahynul. (zloženie expedície: P. Šperka – vedúci, V. Brož, J. Matlák, Š. Sluka, M. Šuna, V. Tatarka)
– Vlado Zboja ako člen českej expedície vyliezol v apríli na vrchol Pumori, 7145 m klasickou cestou JV stenou, 5, ľad 85 stupňov alpským štýlom.
– Na jeseň to bola expedícia na Lhoce, 8516 m, ktorej cieľom bola Z stena. V. Zboja a P. Hámor vystúpili do výšky 7350 m.
– Martin Gáblik ako účastník českej expedície na Mount Everest sa dostal z výpravy najvyššie do výšky 8000 m.
– V máji dvojica žilinských horolezcov J. Hreus a J. Svrček vyliezla na Mount McKinley cestou West Butress s novým variantom v SZ stene, ľad do 75 stupňov.
1997
– Do Himalájí vyrazila na jar silná slovenská expedícia pod vedením J. Stejskala. Ich cieľom bolo vyliezť slovenským variantom Japonskej cesty z roku 1981 na vrchol Kančendžongy, 8586 m. Dvojica Kardhordó a Vonderčík sa vrátila z výšky 8500 m, necelých 100 výškových pod vrcholom. (zloženie expedície: J. Stejskal – vedúci, M. Gáblik, S. Glejdura, T. Hromádka, J. Kardhordó, J. Martiš, V. Plulík, J. Vonderčík, P. Barabáš – kameraman, P. Francisci – lekár, B. Mládek – technik.)
– Mera Peak, 6654 m, dosiahli 12. 5. P. Čaplický a I. Kanka ako členovia československej expedície.
– Vlado Štrba ako člen medzinárodnej horolezeckej expedície vedenej J. Novákom vystúpil 6. mája na vrchol Čho Oju, 8201 m ako piaty Slovák. Členom expedície bol aj I. Urbanovič ml.
– Juraj Kardhordó ako člen českej komerčnej expedície pod vedením J. Nováka vystúpil v lete na dve osemtisícovky. Najprv to bol Hidden Peak, čiže Gašerbrum I, 8068 (9. 7.) a potom na Gašerbrum II, 8035 m (17. 7.). Bola to jeho druhá a tretia osemtisícovka.
– Na jeseň sa uskutočnila expedícia na Manaslu, 8163 m, na jednu z posledných osemtisícoviek, na ktorej ešte nestáli slovenskí horolezci. Jej vedúcim bol P. Šperka. Výpravu sprevádzalo dosť zlé počasie a podmienky. Na vrchol 8. 10. vystúpili P. Šperka, M. Rybanský a pravdepodobne aj J. Kardhordó. Na kopci žiaľ zahynuli poslední dvaja menovaní. Z vrchola sa nevrátil J. Kardhordó, pravdepodbne spadol na vrcholovom hrebeni a pri zostupe zomrel na náhle zlyhanie srdca aj Rybanský. (zloženie expedície: P. Šperka – vedúci, M. Červienka, A. Hanušin, M. Jakubík, K. Juríček, J. Kardhordó, M. Kosmák, M. Rybanský, M. Šuňa, V. Tatarka, E. Truchlíková.)
– Veľká tragédia sa odohrala na Pumori. Trojica slovenských horolezcov P. Lenčo, P. Džurman a F. Miščák doplnená českým horolezcom spadla asi 150 m nad sedlom v ľadovej stene. Pri páde zahynuli všetci traja Slováci.
– V. Zboja ako člen medzinárodnej expedície vystúpil 28. 9. na vrchol Čho Oju.
1998
– Na jar tohto roku sa uskutočnila kontroverzná slovensko-čínska horolezecko-filmárska expedícia na Mount Everest, 8848 m, ktorá mala politický podtext. 19. 5. s pomocou kyslíka vystúpila na vrchol Everestu dvojica V. Zboja a P. Hámor, kde vztýčili okrem slovenskej a čínskej aj zástavu politickej strany. Deň po nich bez použitia kyslíka vystúpil na vrchol aj V. Plulík. (členovia expedície: P. Lazar – vedúci lezeckej časti, V. Zboja, P. Hámor, V. Plulík, J. Dutka, S. Glejdura, M. Heuger, T. Hromádka, P. Jackovič, R. Jelenský, J. Vonderčík, M. Packo.)
– Medzinárodná expedícia na Broad Peak pod vedením V. Štrbu dosiahla výšku 7700 m. Jej členmi boli aj štyria slovenskí horolezci M. Gáblik, V. Štrba, P. Šperka a M. Jakubík. Francúzski členovia E. Escoffier a P. Bessieresová sa pri výstupe na vrchol stratili a odvtedy sú nezvestní.
– Na konci leta sa uskutočnila armádna expedícia na Šiša Pangmu, 8046 m. Na vrchol klasickou cestou vystúpili 24. 9. J. Matlák, Šerpa Pemba, M. Červienka a E. Bizoň a 25. 9. V. Švancár, M. Smilka a J. Janda. (zloženie expedície: J. Matlák – vedúci, J. Janda, M. Smilka – lekár, V. Paulík, P. Velkov, V. Švancár, B. Kurák, L. Demko, E. Bizoň, K. Juríček, M. Červienka a S. Chrappa.)
1999
– Česko – slovenská expedícia na Trango spravila prvovýstup na Pulpit. Jej členmi boli I. Wondráček, T. Rinn, P. Weisser, M. Draššar z Čiech a Slovák J. Dutka. Cesta má 2100 m a klasifikáciu 7, A2. Dutka, Weisser a Rinn neskoršie vyliezli 29. 7. Americkou cestou až na hlavný vrchol Veľkého Tranga.
– Jedenásťčlenná ženská expedícia pod vedením A. Čaplickej pôsobila na jar na Imja Tse (nazývaný tiež Island Peak) s nadmorskou výškou 6189 metrov. Na vrchol vystúpili dve účastníčky expedície I. Svrčeková a Mária Meleková. (zloženie expedície: A. Čaplická – vedúca, M. Nováková, V. Michaliková, I. Karchová, I. Svrčeková zo Žiliny, z Kysuckého Lieskovca je Ľ. Kečková, z Bratislavy J. Medžová, zo Zvolena M. Gablíková s dcérou, z B. Bystrice M. Meleková a J. Lišaníková.
– V lete sa uskutočnila expedícia do čínskeho Pamíru na Muztagh Ata, 7546 m. Na vrchol vystúpili V. Ceniga a A. Matušny. Výstup na horu nebol technicky náročný, nikde nebolo potrebné liezť, je to výsostne skialpinistický výstup na pásoch až na vrchol. (zloženie expedície: V. Ceniga, R. Horňák, M. Lipták, A. Matušny, M. Parocki, A. Vojček a J. Zaťko.)
2000
– Na jar M. Heuger a P. Packo vystúpili Simpsonovým hrebeňom na Ranrapalcu, 6122 m, Peru.
– Slovenská vojenská expedícia vystúpila na Pik Lenina, 7134 m na Pamíre. Vrchol dosiahli klasickou cestou vo veľmi zlom veternom počasí J. Matlák a V. Švancár.
Literatúra:
Od Gašerbrumu po Everest, Milan Vranka
Horolezectvo zblízka, Ivan Dieška