Skalné lezenie na Slovensku

Lezenie na skalkách je dnes evidentne najpopulárnejšou horolezeckou disciplínou – aspoň medzi mladými lezcami. Namiesto úvodu do problematiky sme vybrali rozkošnú poviedku o lezení na Beckove z pera Alana Formánka.

Úplné počiatky športového lezenia siahajú až do prvej polovice 15. storočia kedy Filipovi Ťažkému, kováčovi z dediny Beckov učarila hradná pani Viera, pretože bola mladá a krásna i keď už nie v prvom kvete. Častou absenciou hradného pána Ctibora pobadal príležitosť a mnohokrát za deň sa pokúšal vniknúť do hradu snažiac sa rôznym spôsobom oklamať stráže, lež vždy bez úspechu. Nakoniec nenajdúc iného riešenia, v podvečer pamätného dňa 16. augusta 1431, hnaný nespútanou túžbou, začal sa štverať komínom v pravej časti. Po strastiplnom výstupe ho zapadajúce slnko uzrelo pri skalných hradbách, kde vyčkal príchod noci. Pod rúškom tmy, nikým nepozorovaný, vplížil sa cez poodchýlené okno do kráľovskej komnaty. Hradná pani práve ležala na svojej posteli a ako po iné večery, vyčkávala svojho manžela, ktorý sa 15 rokov nevracal z Peštbudínskeho ťaženia. Keď zazrela votrelého kováča, div nevykríkla od ľaku. Včas si však uvedomila, že huriavkom by privolala služobníctvo a urobila by zle nie len sebe, pretože klebety sa v beckovskom chotári šírili rýchlosťou namydleného blesku, ale aj smelému kováčovi, ktorý jej koniec-koncov nebol úplne nesympatický. Ba dalo by sa povedať, že jej svojou odvahou, ktorá ho sprevádzala počas hrdinského výstupu, imponoval. Tak smelý majster železa Filip Ťažký dobyl hrad Beckov iba použitím vlastnej sily a získal si priazeň krásnej pani Viery. Na jeho pamiatku začali dedinčania nazývať komín v pravej časti “Ťažkého komín”. (Dnes sa tento výstup zvykne nazývať “Ťažký komín”. Zaužívalo sa tak od druhej polovice 19. storočia, od čias, keď sa štúrovci snažili vniesť poriadok do nárečia slovenského. Beckovské obyvateľstvo, zmätené z úprav rodného jazyka, načas prestalo používať druhý a siedmy pád, príčastie minulé trpné a dokonavý vid. V súčasnosti medzi horolezcami traduje mylný názor, že názov “Ťažký komín” vyplýva z obtiažnosti voľného lezenia hornej časti.)
Filip Ťažký, povzbudený horolezeckými úspechmi, začal sa venovať športovému dobývaniu hradného brala, pretože prišiel na to, že akrobacia na hraniciach vtedajších možností mu poskytuje zvláštny druh zážitku, očisťuje myseľ a pestuje pevnú vôľu. Nasadením špeciálnej techniky zdolal ďalšiu cestu. Pri prvovýstupe vraj používal akési “nýty”, ktoré vbíjal do skaly “puckou”, bližšie podrobnosti, žial nie sú známe. Uchoval sa iba názov cesty “Vieryhodná”, ktorý zrejme vyplynul z Filipovho výroku bezprostredne po výstupe: “To že je ťažké? Šak je to hodné akorát, aby to prelézla Víra!”, čím vyjadril svoj záporný vzťah k technickému lezeniu a lezeckým schopnostiam pani Viery.
O päť rokov po Filipovom vniku na zámok sa Ctibor so svojou družinou vrátil z neúspešného ťaženia na Dolnej zemi. Družina nebola najpočetnejšia, ale Ctibor, obaja kuchári a vojnový kúzelník statočne sedeli v sedlách vyziabnutých mitŕh. Všetci štyria mocní chlapi vidiac, čo sa na hrade prihodilo, neváhali a pustili sa do jeho dobýjania. Smelému Ctiborovi sa podarilo prehupnúť cez nestrážené východné hradby a na samotný hrad vnikol pilierom dnes známym ako “Ctiborovo rebro”. Kúzelník družiny, Matej Hrevúš, sa nadprirodzeným spôsobom dostal na hrad cez severozápadnú stenu. Jeho prvovýstup známy ako “Hrevúšov variant” je dnes hodnotený stupňom 6+! Dvaja kuchári vyliezli na hrad nevedno ako. V každom prípade, Filip Ťažký, intuitívne vytušiac číhajúce nebezpečenstvo, uchopil svojho synčeka Filipka a unikol severozápadnou stenou vľavo od liepajúceho sa Mateja Hrevúša. Je záhadou, ako dokázal zliezť takou ťažkou skalou podchvíľu riskujúc život svoj i novorodencov. Je však isté, že sa mu to podarilo a jeho trasa, únikový východ, sa dodnes nazýva “Novorodenecká”. Útekom Filipa Ťažkého lezecké dianie na Beckove úplne ochablo.
Myšlienky a samotné športové lezenie Filipa Ťažkého nenašli na Slovensku počas mnohých storočí úrodnú pôdu. Až Igor Koller, opora a neúnavný aktér slovenského horolezectva, sa prihlásil k Filipovmu odkazu: “Je dôležité pri každom horolezeckom výkone zachovávať rovnováhu medzi jeho fyzickou a psychickou zložkou.” (Jamesák Revue 1984)

Ale vráťme sa k vzniku samotného lezenia na Slovensku. Úplne prvými slovenskými lezcami, okrem preslávených horských kôz s lepivými kopytami a ostrými hranami, boli horskí vodcovia vo Vysokých Tatrách, ktorí vodili svojich klientov na vrcholy končiarov a vo voľných chvíľach opakovali výstupy kôz. K vodcom sa neskoršie pridali horolezci z JAMESu (1921). Hlavným cieľom týchto pionierov bolo dosiahnuť vrchol. Neskoršie, keď už všetky vrcholy boli dobité, cieľom bolo preliezť ich steny a na koniec preliezť konkrétnu cestu. Táto prirodzená lezecká evolúcia nebola samozrejme len slovenskou špecialitou. Lezenie v Tatrách, v Alpách, na Kaukaze a Pamíre bolo iba prípravnými krokmi na Himaláje, kde výstup na Mount Everest sa považoval za vrcholný výkon. V tých dňoch neboli špecialisti na skalu, nebola snaha o zvyšovanie obtiažnosti a lezenie na skalkách sa považovalo len na prípravu na vyššie kopce.
V 50. a 60. rokoch tieto nezvratné dogmy viedli k takým zvláštnym situáciám, že lezci liezli technicky aj tam, kde by boli schopní liezť voľne.
Výnimku tvorili hádam iba výstupy Jozefa Psotku, ktorý na Sološnici v 50. rokoch vyliezol “Cestu reprezentantov” obtiažnosti 6 a na Pajštúne v roku 1959 cestu “Psotkova platnička”, ktorá má teraz obtiažnosť 7-.
Trvalo to ešte ďalšie tri desaťročnia až väčšina lezcov akceptovala rozličné lezecké štýly ako samostatné disciplíny. Alan Formánek na to spomína takto: “Pamätám si, že keď sme sa v marci 1981 rozhodli odísť z Vysokých Tatier na skalky, predstavitelia nášho klubu nás seriózne nazvali zradcami, pretože sme vraj zradili hory.”
Predchádzajúce leto v roku 1980, keď Pepo Hrušovský začal pracovať na voľnom prelezení starých technických ciest, bol predstaviteľmi otvorene zosmiešňovaný za to, že degraduje lezenie na šport. Naviac, komunistický režim v tých časoch podporoval iba mamutie horolezecké expedície, ktoré mohol použiť ako propagandu, čo samozrejme tiež zbrzdilo rozvoj športového lezenia. Paralelne s oficiálnym horolezectvom sa našťastie začínajú objavovať rebeli. Jedna skupina, ktorá si hovorí “Pavúci”, začala robiť na skalkách ako aj v Tatrách nové a ťažké prvovýstupy. Neiniciovali nejaké zásadné zmeny v štýle, ale technická a voľná obtiažnosť ich ciest dosiahla vysokú úroveň. Ján Ďurana bol často vídaný v tanečných lakovkách ako nesie ťažký kožený kufor na niektorú z tatranských chát. Ivan Dieška, rozladený po hádke s manželkou, vysóloval na Lomnický štít cestu obtiažnosti 6. Pavel Pochylý ušiel zase pred “Verejnou bezpečnosťou” a schovával sa vo Vysokých Tatrách robiac náročné sólové výstupy.
V približne tých istých časoch na prelome 60. a 70. rokoch Igor Koller so svojimi priateľmi začal vytvárať ťažké bouldre a krátke cesty na Kaľamárke pri Zvolene. Nepoužívali žiadne špeciálne taktiky, zobrali si laná, kopačky s odrezanými štupľami podlepené mäkkou gumou, nejaké skoby a skúšali odspodu vyliezť všetko čo im prišlo do cesty.
V jeden deň v marci 1973 Igor zazrel hladkú platňu. Hoci sa zdala nezleziteľná, predsa sa odhodlal do nej naliezť. Zatiaľ, čo jeho priatelia (Ján Hazucha a Peter Košík) išli po skoby a kladivo, Igor sa naviazal na lano a začal bouldrovať. Na prvý pokus ho to nepustilo. Nakoniec nástup preliezol a bez akéhokoľvek materiálu vo výške 7 metrov počkal na polici až sa jeho kamaráti vrátia. Hazucha a Košík ohromení jeho výkonom mu hodili materiál a Igor mohol doliezť tento, na tie časy vážny prvovýstup “Antigravitácia” obtiažnosti 7.
Náhľad na lezenie sa začal vo svete meniť v 70. rokoch. Pri hľadaní čírej obtiažnosti, Steve Wunsch vyliezol v roku 1974 cestu “Supercrack” obtiažnosti 5.12d, 9/9+ a v roku 1976 Ron Kauk “Separate Reality” za 5.12c, 9. Hranica 5.13, 9+ bola prekonaná v roku 1979, keď Tony Yaniro preliezol cestu “Grand Illusions”. V Európe Kurt Albert začal voľne prelezené cesty označovať červeným bodom (Rotpunkt – RP). Na cesty obtiažnosti 10- však museli Európania čakať až do roku 1983. V južnom Francúzsku a vo Frankenjure Patrick Edlinger, Marc Le Menestrel a Jerry Moffatt vyliezli cesty “Ca glisse au pays des merveilles”, “Reve de papillon” a “The Face”. V tom čase bolo však Československo ešte dosť izolované od západného freeclimbingu. Na rozdiel od lezenia na skalkách, pieskovcové lezenie je tu už dlho považované za samostatnú disciplínu. V Tepliciach, Adršpachu, Prachovských skalách … sú veľmi prísne športové lezecké pravidlá a obtiažnosť ciest plynule narastá na rozdiel od ciest vylezených v oblastiach mimo pieskov.
Už v roku 1968 Peter Dieška a Petr Mocek vyliezli prvovýstup “Dieškova hrana” v Adršpašských skálach na Krasavicu obtiažnosti 7-. Andrej Belica a Igor Koller v roku 1975 v Teplických skálach spravili 1. opakovanie cesty “Bojogenés” obtiažnosti 7 a v roku 1977 preliezol Igor vážnu cestu Hrana Kaľamárky tej istej klasifikácie. Stupňovanie výkonov ďalej pokračuje a Igor spolu s Andrejom sa opäť zaskveli v roku 1980, kedy urobili v Tepliciach na Chrámových stenách cestu “Notre Dame” za 8+. Prvé radikálne zmeny v lezení na skalkách, kde obtiažnosť ciest značne zaostáva za pieskami, začali na Slovensku v rokoch 1979-1980. Ovplyvnená častými návštevami českých a východonemeckých pieskovcových oblastí, Kollerovými výstupmi na Kaľamárke a článkami, prekladmi zo zahraničných časopisov o pôsobení západných lezcov Bachara, Güllicha, Alberta, publikovanými v Jamesáku, skupina mladých lezcov začala voľne preliezať staré technické cesty na skalkách a vo Vysokých Tatrách. Vápencové skaly pri zrúcanine hradu Pajštún hrali v tomto procese hlavnú úlohu. Peter “Pepo” Hrušovský bol hádam prvým, ktorý začal na skalkách liezť v špeciálne upravených “pieskovcových” papučkách a cesty nacvičovať s lanom zhora. V roku 1980 vo veku 18 rokov po dvoch mesiacoch nacvičovania konečne preliezol štýlom RP cestu “Žltá stienka” na Pajštúne obtiažnosti 8. Liezol v papučkách, bez magnézia a na istenie používal iba staré hrdzavé skoby z pôvodného technického výstupu. Pepo bol známy aj svojimi odvážnymi výstupmi vylezenými na boso. V roku 1981 sa mu takto podarilo vyliezť povestnú “Žltú stienku”. V hlave mu začali mátať vízie totálneho čistého lezenia a často ho bolo vidieť na boso zdolávať ľadopády na Medených Hámroch.
Na andezitovej Kaľamárke Stanislav Glejdura, s výzorom Ramba a duchom Dostojevského sa stáva dedičom Kollerových ideálov. Silné svaly získal po dlhoročnom atletickom tréningu a silnú psychiku zase častými výjazdami do pieskovcových oblastí. V roku 1981 vyliezol cestu “Indián” klasifikácie 8+/9-. Táto cesta, vytrvalostný stenový problém s kľúčovým miestom 15 metrov nad zemou, bola urobená odspodu v papučkách a bez magnézia! V roku 1983 ju Stano preliezol štýlom RP a aj teraz po skoro 15 rokoch sa málo lezcov odváži do tejto cesty nastúpiť hneď odspodu bez nacvičenia zhora. Obtiažnosť ciest vylezených na skalkách sa Indiánom vyrovnala cestám vylezených na pieskoch. Glejdudra, majster v podhodnocovaní ciest, sa zvlášť vyžíval v cestách, kde psychická zložka lezenia prevyšovala zložku čiste fyzickú. Jeho cesta “Podlaha” na Kaľamárke, 8+/9-, ktorú vyliezol v roku 1983 odradzuje zemovkou z výšky 10 metrov. Stano bol často obviňovaný z robenia smrťákov, cieľom čoho bolo zlikvidovať svojich rivalov, získanie lezeckej slávy alebo obidvoch zároveň. Dnes je Glejdura sebou samourčeným strážcom Kaľamárky. Veľa lezcov pri jeho príchode radšej volí rýchle zmiznutie, ako by mali byť svedkom svojho inzultovania kvôli lezeniu top-rope, alebo s magnéziom (v posledných rokoch sa vraj strach z neho postupne stráca).
Hoci Glejdurove výstupy napĺňali lezcov strachom, boli to práve “zlé nacvičovacie príklady” Pepa Hrušovského, ktoré začala napodobňovať skupina mladých rebelov.
V roku 1983 sa športové lezenie začína udomácňovať na lezeckej scéne Slovenska. “Žltá stienka” má už niekoľko RP prelezov od Ivana Sekaja, Rolanda Ďurku, Jána Horvátha a spol., a aj iné ťažké cesty boli vylezené voľne. Taktiež Vysoké Tatry neunikli freeclimbingu. Alan Formánek si spomína na to takto: “Pamätám si jeden význačný deň v lete roku 1983, keď sa skupina najlepších lezcov stretla na vrchole Lomnického štítu. Debata sa točila okolo štýlov športového lezenia. Nasledujúce tri dni ich použili v praxi: 5 starých technických ciest (každá dlhá okolo 10 dĺžok) bolo vylezených voľne. Zriedkavo sa dá dopočuť o takom rýchlom prevedení teórie do praxe.” V tom istom roku Československá horolezecká asociácia zorganizovala výlet do Frankenjury a do Pfalzu, kde naši najlepší športoví lezci mohli vidieť na vlastné oči o čo vlastne vo voľnom lezení ide. Milan Sýkora, syn českého emigranta z roku 1968, bol sprievodcom skupiny dychtivých lezcov po skalách Južnej Frankejury, a na ich prekvapenie, pred ich očami vyliezol cestu obtiažnosti 9+ UIAA. Stretli Wolfganga Güllicha, Kima Carrigana so zubnou kefkou na bojtlíku a ďalších lezeckých expertov. Hoci naši lezci neboli schopní liezť najťažšie cesty (podarili sa im nejaké osmičky), zostali ohromení novým štýlom, borhákmi a používaním magnézia. Boli si istí, že doma budú môcť napodobňovať západne lezecké esá.
Športoví lezci sa začínajú venovať premyslenému tréningu. Jedným z miestom, kde sa stretávajú sú aj betóny pri múre v Bratislave. Medzi stabilných návštevníkov patria Roland Ďurka, Janko Strečko, Tóno Pacek, Sveťo Poláček, Ján “Kapitán Nemo” Horváth a predovšetkým Jožko “Punkinsta” Otruba: “Začalo sa to asi v roku 1983, kedy pri múre položili potrubie. Umiestnili tam betónové diely a medzi nimi boli špáry, ktoré sa dali liezť. Najprv sa začalo ľahšími a širšími, potom sa liezli stále ťažšie a ťažšie. Potom to obhádzali maltou a činnosť sa presunala doľava. Asi Rolando, Kapitán a ja sme tam začali vysekávať bouldre. Priniesli sme si majzlíky a začal sa hardwork. Orientovali sme sa na také chyty a kombinácie, aké v prirodzenom klajbingu u nás chýbajú – napríklad dierky, pretože v NDR na pieskoch sme zistili, že máme veľké slabiny v lezení po dierkach na jeden prst.”
V tých časoch boli všetky prvovýstupy na Slovensku robené odspodu (“Indián”, “Ľudia by ani nepovedali”, 8 na Sitne od Ruda Mihála z roku 1983), avšak cesty, ktoré zvyšovali obtiažnosť boli hlavne voľné prelezy starých hákovačiek s výnimkou “Indiána”. Svetozár Poláček bol pravedpodobne úplne prvým, ktorý začal v ceste “Hazardná hra”, 9- na Dreveníku vŕtať nity zhora. 80-te roky sú známe niekoľkými psychicky náročnými výstupmi. Rudo Tefelner a Stano Martinka na Súľove v snahe neprehrešiť sa tradícii a liezť, čo najťažšie, použili k prvovýstupom špeciálnu techniku: liezli odspodu a keď dosiahli miesto, kde chceli osadiť istenie, prestali liezť ďalej a zostúpili väčšinou dlhým pádom. Istenie na danom mieste osadili zhora. Striedanie lezenia, skákania, výstupu na vrchol inou cestou a zlanovania pokračovalo až kým nedokončili svoju cestu. “Hrana 1624” za 9/9+ a “Opus dei” za 10- na Súľove boli vylezené týmto štýlom v rokoch 1987 a 1988. Obidve cesty sú povestné dlhými odlezmi, s možnosťou 10 – 15 metrovými civilizovanými pádmi (podľa Tufiho slov) a zemovky v prípade pádu pri cvakaní istenia. Rok 1987 bude pre športových lezcov na Slovensku pamätným. Na Žilinskej konferencii na jar toho roku sa zrovnoprávnili všetky horolezecké disciplíny a skalky prestali byť oficiálne cvičným terénom.
Robenie prvovýstupov vrcholilo v rokoch 1989 a 1990, kedy sa vyliezlo veľa ciest obtiažnosti 10-. V roku 1989 v Zádieli Sveťo Poláček vyliezol cestu “Pre budúcnosť Homole”, 10- a Tomáš Pilka spravil “Cirkus Maximus” na Beckove, 9+/10-. V roku 1990 Milan Strýček zo Žiliny konečne erpol cestu “Oáza harmónie” obtiažnosti 10-/10 v Súľove, čo bola v tom čase asi najťažšia cesta na Slovensku.
Po “Zamatovej revolúcii” v novembri roku 1989 a obnovení kapitalizmu stále viacej a viacej lezcov podľahávalo vôni peňazí a postupne odchádzalo z lezeckej scény, hoci boli v tom pravom lezeckom veku. Keďže ďalší sa dostali do spárov manželstva a Sveťo Poláček sa nešťastnou náhodou zabil pri výškových prácach, najťažšie cesty sa viac-menej stali doménou len Tomáša Pilku z Moravy, Juraja Rečku z Popradu a Mira Pialu zo Žiliny.
Do zvyšovania obtiažnosti zasiahla aj Martina Poláčková z Bratislavy, ktorá v roku 1990 preliezla vo francúzskom Verdone cestu “Sal tempe pour le cave” obtiažnosti 8a, čo je 9+/10- UIAA, štýlom RP. Je to vskutku výnimočný výkon, pretože v tých časoch Maťa liezla na úrovni našich najlepších mužov. Juraj Rečka sa dostáva do povedomia svojimi výstupmi v rokoch 1988-89. Podarilo sa mu na Dreveníku preliezť tri ťažké bouldrové cesty a to “Mikádo”, 9+, “Desaťmínus”, 9/9+ a “Poludňajší blesk” obtiažnosti 10-/10. Rečka mal veľké plány a často cestoval do južného Francúzska. V Buouxe, ako vraví, preliezol v roku 1990 “Total Transfer” obtiažnosti 8b+, v 1991 cestu “Le minimum”, 8b+ a v roku 1992 “Agincourt” za 8c. V lete 1992 začal nacvičovať projekt le Menestrela v sektore La Plage nazývaný “Chantier”. Do Buouxu sa vrátil vo februári 1993 a prehlásil, že Chantier prvé 9a na svete preliezol. O Jurajom výstupe, (Rečka bol prvým slovenským profesionálnym lezcom), sú veľké pochybnosti kvôli jeho úplne neprofesionálnemu prístupu, nikto okrem jeho ističa, neznámeho nelezca, emigranta zo Slovenska, žijúceho vo Francúzsku, ho nevidel pri priestupe. Výstup si nenahral na videokazetu, nedostatok presvedčujúcich fotiek a fakt, že najlepší svetoví lezci ako Glowacz a Moon sa v tomto projekte ani nepohli a myslia si, že “Chantier” je aspoň za 9b, a že nie je možné skočiť zo stupňa 8b+ na 9b bez prelezenia viacerých ciest obtiažnosti 8c, stavia jeho vyhlásenie do zlého svetla.
Rečkov prípad hádže pochybnosti aj na jeho predchádzajúce ťažké výstupy, obzvlášť na tie, pri ktorých ho istila jeho manželka alebo mama. Všetci by sme radi videli Juraja zopakovať “Chantier” a samozrejme tento fakt by úplne zmenil históriu našeho lezenia. Nájde sa niekto, kto by obetoval milión korún, aby ho motivoval (v Jamesáku 3/92 prehlásil, že stratil motiváciu pre túto cestu) k zopakovaniu tejto cesty? Pretože ináč je veľmi nepravdepodobné, že by Chantier preliezol.
Keď Tomáš Pilka v roku 1992 vyliezol na Beckove cestu “Absolutní vědomí” obtiažnosti 10+ (neskoršie bolo preklasifikovaná na 10/10+) bolo jasné, že je to najťažšia cesta na Slovensku. Zostala nezopakovaná až do roku 1995, kedy sa udiali ďalšie význačné udalosti. Miro Piala, 30-ročný umelecký tesár, ktorý lezie už 15 rokov, píše históriu slovenského lezenia. Pred 10 rokmi bol považovaný za veľmi talentovaného lezca, špeciálne netrénoval a jeho záujem o lezenie postupne upadával. Dokonca s lezením na rok prestal, ale keď sa k nemu v roku 1994 opäť vrátil, rozhodol sa pre seriózny prístup. Začal tvrdo trénovať a v tomto roku urobil cestu “Celé prázdniny” v oblasti Tupá skalka na Orave obtiažnosti 10. V nasledujúcom roku 1995 Miro stupňuje svoje výkony. Podarilo sa mu zopakovať cestu “Absolutní vědomí” na Beckove a potvrdil jej obtiažnosť. A naviac na Súľove vyliezol tri najťažšie cesty na Slovensku: “Nový zákon”, 10/10+, “Súľovské návraty”, 10/10+ a na koniec cestu najťažšiu “Olymp” za 10+. Zdá sa, že Mirova forma bude gradovať aj ďalej, lebo v júni roku 1996 sa mu podarilo preliezť cestu Vysoké napětí v Bielej stene neďaleko Hlásky v Teplických skalách obtiažnosti 10+. A to je zatiaľ posledný zápis do histórie slovenského športového lezenia.